Vyrazili sme si s Vilim na víkend do Bielych Karpát. Spontánne a pekne na ľahko. Po hodinke chôdze z útrob dubnického sídliska sme boli konečne za Váhom. Sucho v ústach nás však prešlo až po pivku v bolešovskej krčme. Po ňom sa už pred nami otvorila úzka asfaltka tiahnúca sa smerom k horám.
Tiché šľapanie pod páliacim slnkom znenazdajky prerušujem uľavujúcim „taká príprava na Rumunsko, čo?“. Vili sa namiesto odpovede len jemne pousmial. Akoby sa na moment presunul z rozpálenej asfaltky medzi dvoma poľami pod koruny stromov v rumunských Karpatoch. Krátko na to sa za chrbtami začal ozývať rapkajúci zvuk traktora. Keď už ho bolo cítiť na pätách, obzreli sme sa, či mu netreba uhnúť. Len čo sme zbadali, že ťahá vlečku so senom, naše palce okamžite vyleteli nahor. Šofér snáď ani nemohol nezastaviť. Len čo sme vyskočili na vlečku, motor pod naším voňavým kočiarom začal opäť zaberať, na čo sa Vili od srdca rozosmial. Chytil ma za plece a rozžiarenou tvárou dodal: „toto je príprava na Rumunsko, bratríčku!“
O dva týždne už stojíme na výpadovke z Dubnice a mávame na autá smerujúce na východ. Na tomto konci mesta sa nachádza väznica. V jednu chvíľu som si všimol asi tucet smutných tvári, ktoré na nás hľadeli z modrej ávie. Auto privážalo väzňov späť za vysoké oceľové vráta obohnané ostnatým drôtom. Naše pohľady sa síce stretli iba na pár sekúnd, no bol to okamih plný súcitu a túžby zároveň. Ešte väčšmi som si uvedomil vzácnosť našej výpravy.
Na druhý deň nám už zastavovali dácie alebo konské povozy. Akoby sa ani nepísal rok 2002. I keď raz sme nasadli aj do mercedesu. Jeho zastavenie nás obzvlásť potešilo, lebo práve začalo pršať. Avšak, len čo sa koráb pohol, chlap za volantom začal naznačovať, že zadarmo nás pred dažďom neochráni. Snažili sme sa vysvetliť, že peniaze máme len na stravu, no nerozumel a tak sa naša luxus fáro púť skončila asi po dvesto metroch. Znova na daždi. Ďalšiemu dostavníku už našťastie nebolo treba nič vysvetľovať a tak sme večer sušili mokré veci už nad ohňom, niekde na úpätí Apusenských hôr. Čakalo nás sedem nekonečných dní v obkolesení stromov, horských riek, pastvín, salašov, stád ovcí a polodivokých koní. Túlali sme sa iba s plánikom o veľkosti detskej dlane. V batohu okrem spodného prádla len dva ďalšie bavlnené nátelníky, prizipsovateľné spodky nohavíc, pláštenka, spacák s karimatkou, ešus a vždy trochu jedla - hlavne kukuričnej múky. Ľahký batoh, ľahká chôdza – radostná myseľ.
Apusenské pohoria Bihor a Vladesa ukrývajú vysoké hrebene i hlboké jaskyne. Na krasových planinách meandrujú studené rieky. Na jednom mieste sa zrazu vynárajú, na inom sa hneď strácajú do podzemia. Magická krajina. Čerešničkou na torte sú Ponorné hrady (Cetăţile Ponorului). Najväčšie skalné okno v Európe. Bezmála osemdesiat metrov. Tečie cezeň rieka. Keďže bol nízky stav, bolo nám dopriané prejsť niekoľko stometrovým prírodným tunelom. Otvormi v strope miestami prenikajú na zem doslova stĺpy svetla. Úžasné divadlo.
Bihor nás natoľko očaril, že sme si predsavzali sa sem vrátiť. Stalo sa tak po piatich rokoch. Tentokrát sme vzali do tandemu aj svoje nežné polovičky. Ja ešte priateľku, Vili už manželku. Zdá sa, že jediné, čo sa za tých päť rokov nezmenilo, bolo tempo nášho putovania. V oblasti Padis nás vítal buldozér, ktorý robil miesto ďalšej murovanej nevhodnosti. Len kúsok opodiaľ sa ťažilo drevo. Akoby sme ani neboli v národnom parku. Najúbohejší bol však pohľad na kone pri akomsi kempe. Z veľkých odpadových košov vyberali plastové sáčky. Chvíľu nám veru trvalo, než sme opäť začali vidieť viac krásy ako smutných scén. Útok pastierskych psov nás však ani tentokrát neminul. Vili s Dankou sa v ten deň kvôli bolestiam brucha zdržovali radšej iba v okolí nášho táboriska. S Luckou sme si teda spravili vlastnú celodennú výpravu. Vracali sme sa z nej už za tmy. Do tichého svetla mesiaca zrazu zaznel zúrivý štekot svorky psov blížiacej sa k nám. Našťastie sme mali v rukách palice, takže sme si ich na pár minút dokázali udržať od tela. Kým sa nezjavil bača. No i jemu chvíľu trvalo, kým ho poslúchli a pobrali sa späť. Nakoniec som mal z toho skôr radosť. Tá chvíľa mi totiž na priateľke odhalila nepoddajnosť ukrytú pod závojom nehy. Možno práve tam sa začala písať úvodná kapitola nášho dnešného manželstva.
Jedného rána som vyšiel zo stanu ešte v čase, kedy ostatní spali. Všimli si to aj bačovia zo salaša opodiaľ. Volali ma k sebe čo im hrdlo stačilo. Bolo to pomerne ďaleko odvšadiaľ a tak si asi chceli spríjemniť samotu. Usadili ma do búdy s igelitovou strechou a radostne začali prestierať. Vedľa chleba so slaninou postavili fľašku s modravou tekutinou. Keď som sa spýtal čo to je, chlap odkialsi schmatol sušený krík čučoriedky a s naštrbeným srdečným úsmevom dodal: „likér“. Lieh s čučoriedkami. Nedbal som veru. K návratu k priateľom ma ešte vystrojili tým najcennejším, čo mali – kusom slaniny. Ten však zvyšok nášho pobytu v rumunských Karpatoch neprežil. Spred stanu mi ho v noci ukradla zrejme líška. Spomienku na pohostinných pastierov si však vychutnávam dodnes.