Celé sa to začalo dávno. Veľmi dávno. Keď malý geograf sníval nad obrázkovým atlasom sveta a neustále sa vracal k nenápadnej fotografii Murmansku. K obrázku sivých, bezútešných panelákov na okraji studenej zátoky plnej príliš veľkých lodí a unavených rušňov, ktorých cesta tu milostivo končí. A potom geograf začal bicyklovať a spoznávať svet. A oficiálne sa stal geografom na fakulte. A až neskôr prišlo leto 2010 a geograf sa rozhodol splniť si detský sen. Nemohlo to dopadnúť ináč. Od Murmansku ho delilo 30 dní, 2700 kilometrov na bicykli, 7 návštev (bielo)ruských domácností a niekoľko zistení, s ktorými sa v záujme konfrontácie vnímanej reality s faktami s čitateľom podelí.
Bielorusko
Vyslovte „Bielorusko“ a vyvoláte vo mne jemné zimomriavky. Tento geopolitický ostrov v mori európskej demokracie vo mne pred cestou vzbudzoval istý rešpekt a strach z neznáma, ale aj neodškriepiteľné pokušenie. Močiare. Pripjať, rieka zamorená černobyľskou rádioaktivitou. Hrdý sovietsky Minsk. Traktory. Alexander Lukašenko a svojvoľná ústava. Všadeprítomná čistota. Ulice bez reklám. Kvas namiesto kokakoly. Aj napriek absencii výraznejších fyzickogeografických „highlightov“ bolo toho skrátka dosť na to, aby som Bielorusko pri svojej púti neobišiel.
Bielorusko a Rusko sú si v mnohých aspektoch podobné. Národy oboch krajín obľubujú ruštinu, kvas, vodku, draniki (zemiakové placky), upravené ženy, silného prezidenta. V máji 2008 bieloruský prezident dokonca nazval ruského premiéra Vladimíra Putina premiérom rusko-bieloruskej aliancie. Hoci politické vzťahy medzi krajinami odvtedy ochladli, ich kultúrna blízkosť pretrváva. A napriek tomu, Bielorusko je iné. Ospalejšie, európskejšie, regulovanejšie, uhľadenejšie, priateľskejšie. Tento kontrast bije do očí už pri vybavovaní víz na veľvyslanectvách v Bratislave, čo ako sa skúsený geograf snaží vyhýbať počiatočným predsudkom.
Sterilná moderná poloprázdna budova a ústretovosť bieloruského veľvyslanectva pôsobí ako balzam na vystresovanú cestovateľskú dušu oproti neosobným tmavým miestnostiam bez úsmevu a milosti ruskej ambasády. Víza do Bieloruska v súčasnosti nie sú takým problémom, ako by sa mohlo zdať. Od prekročenia hraníc žiadateľa delí jedna vierohodná bieloruská adresa (pozvanie pri pobytoch do 30 dní sa nevyžaduje), 60 eur, 10 dní čakania na víza a 1-2 hodiny odbavovačiek na hraničnom prechode. Na cyklistov sa colníci pozerajú prevažne zhovievavo a s údivom, špeciálne povinné bieloruské poistenie však neodpustia. Papierov a bumašiek je dosť, náznaky k úplatkom však nebadať.
Bielorusko: 20. storočie
Bielorusko prvý krát vyhlásilo nezávislosť v roku 1918. Už v roku 1922 však bolo jedným zo zakladajúcich členov ZSSR. Pár rokov na to nastala masívna kolektivizácia poľnohospodárstva, po ktorej nasledovala aj rýchla industrializácia podľa sovietskych 5-ročných plánov. Počas druhej svetovej vojny bolo Bielorusko najviac poškodené zo všetkých krajín ZSSR. Hitlerova armáda zničila 209 z 290 miest, 85% priemyslu a viac ako milión budov v Bielorusku. Počet obetí sa odhaduje na 2 až 3 milióny, čo predstavuje 1/4 až 1/3 obyvateľstva. Počet obyvateľov dosiahol predvojnové hodnoty až v roku 1971. Povojnová reštrukturalizácia prebiehala sovietskym štýlom; masívna industrializácia sa spájala s masívnou „modernizáciou“ sídelného systému, kvantitatívnou urbanizáciou a imigráciou ruského obyvateľstva.
Niet divu, že bieloruština vám pomôže len v istých vidieckych regiónoch. Hoci časť obyvateľstva bieloruštinu považuje len za dialekt ruštiny, v skutočnosti je bližšia ukrajinčine a nám aj zrozumiteľnejšia ako ruština. V apríli 1986 dostalo Bielorusko ďalšiu tvrdú ranu – výbuch atómovej elektrárne v Černobyle zamoril predovšetkým juhovýchodné regióny krajiny. Niektoré územia sú oficiálne neprístupné dodnes, čo tvorí živnú pôdu pre rôzne fámy o existencii rádioaktívnych mutantov ľudského pôvodu. Napriek tejto environmentálnej záťaži sa Bielorusko po rozpade Sovietskeho zväzu v decembri 1991 stalo najvyspelejšou krajinou Spoločenstva nezávislých štátov.
Alexander
Alexander Lukašenko sa prezidentom stal v roku 1994 a je tak suverénne najvytrvalejšou hlavou štátu v Európe. Iniciatívne sa postavil k úprave ústavy. Predĺžil volebné obdobie z 5 na 7 rokov a zároveň zrušil obmedzenie kandidovať len dve volebné obdobia. A podľa oficiálnych čísiel je populárny. Ostatné prezidentské voľby v roku 2006 oficálne vyhral s 80-percentnou podporou. Jeden z prezidentských kandidátov bol zatknutý a perzekvovaný počas protestov, zahraniční pozorovatelia okrem tých ruských označili voľby za zmanipulované. Mladí ľudia sú zväčša znechutení, u staršej generácie sa však Lukašenko naozaj teší oddanosti a podpore. Možno aj vďaka svojmu špecifickému politickému marketingu. Nenecháva svoju podobizeň priveľmi vidieť v krajine ani médiách, sochy Lenina ponecháva ale nestavia nové. Reklamné billboardy prakticky nevidieť, okrem tých ktoré vyobrazujú ideálnu bieloruskú spoločnosť v rôznych formách (rodina, dôchodcovia, svadobný pár) s nápaditým sloganom „My, Bielorusi!“.
Bielorusko: krajina
Bielorusko je s rozlohou 207 595 km² stredne veľkou európskou krajinou, asi štyri krát väčšou ako Slovensko. S počtom obyvateľov necelých 10 miliónov je však hustota zaľudnenia hlboko pod európskym priemerom (46 obyv./km²). Viac ako polovica populácie žije v Minsku alebo v jednom z regionálnych centier (Brest, Grodno, Gomel, Mogilev, Vitebsk). Je to rovinatá až pahorkatinná krajina s pomerne malým prevýšením (najnižší bod 90 m n.m. na rieke Neman, najvyšší bod 345 m n.m. vrch Džjaržinsk) a pomerne vysokým stupňom zalesnenia (40% územia). Nachádza sa tu až 11 000 jazier. Troma hlavnými riekami sú Neman (západný smer, ústi do Balického mora), Pripjať (východný smer, ústi do Dnepra) a Dneper (južný smer, ústi do Čierneho mora).
Krajina pôsobí ospalým, ale uhladeným dojmom. Zmysel pre poriadok u Bielorusov je premietnutý tak do krajinnej štruktúry, ako aj do každodenných detailov. Predavačky v uniformných retro-predavačských nilonových úboroch zametajú do dokonalosti slabo zásobené vidiecke obchodíky. Jediné odpadky vidieť pod mostom pri rieke, skryté všadeprítomnému dozoru silného štátu. Krajinný ráz tvorí striedanie lesov, lúk, polí, jazier, močiarov, zachovaného vidieka a panelových mestečiek. Napriek relatívne vysokému stupňu urbanizácie (70%) je bieloruský vidiek stále živý.
Typická maľovaná drevená architektúra nie je skanzenom aj vďaka štedrým dotáciám do neefektívne fungujúceho systému poľnohospodárskych družstiev (kolchozov). Kontrast s ruskou realitou je hmatateľný; kým bieloruské polia a družstvá sa udržujú pri živote, opustené ruské kolchozy ostávajú v podmienkach neregulovaného trhu už iba nemým svedkom zašlej slávy sovietskeho plánovania. Bielorusko nešetrí ani na budovaní pomerne kvalitnej cestnej infraštruktúry. Hoci veľká časť vidieka, najmä v blízkosti hraníc s Ruskom, ostáva spojená iba nespevnenými cestami, do Minsku smerujú z každej svetovej strany kvalitné diaľnice, či štvorprúdové rýchlostné cesty. Vo väčšej vzdialenosti od hlavného mesta však zívajú prázdnotou. Európsky odvar Severnej Kórey?
Minsk
O Minsku sa vraví, že to najlepšie zo sovietskeho socialistického realizmu sa dá nájsť práve tu. Moskva je len jeho slabým ranokapitalistickým odvarom. Centrum Minsku bolo kompletne prebudované po druhej svetovej vojne. Architektonická jednota centrálnej zóny dlhej asi 3 kilometre bola dôvodom pre kandidatúru mesta na zápis do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Žiaľ, kvôli osadeniu moderných striech podchodov pre chodcov sa zápis neuskutočnil. V roku 1974 bol mestu za hrdinské činy počas druhej svetovej vojny udelený titul Mesto-hrdina. Hlavnú tepnu metropoly tvorí bulvár Nezavisimosty, kde sa nachádza množstvo architektonických lákadiel ako obchodný dom GUM, sídlo KGB, či Dom Odborov. Mesto pôsobí čisto, až sterilne. Na elegantných širokých bulvároch je miesta dosť pre každého. Aj pre zástupy čiernych vládnych limuzín, ktoré sa preženú ulicami ako vietor.
Cyklisti si užívajú prvú súvislú cyklocestu popri rieke z centra mesta až na panelové periférie. V meste žijú necelé 2 milióny ľudí na rozlohe 308 km², čo predstavuje hustotu asi 5-krát vyššiu ako Bratislava. Umožňuje to relatívne rovinatý terén a koncentrovaná monofunkčná zástavba. Rodinné domy v Minsku takmer neexistujú. Vďaka tomu je mestská hromadná doprava riešená efektívne – mesto križujú dve hlavné linky metra a desiatky nadväzujúcich autobusových a trolejbusových liniek.
My sme neodolali najmä metro-zastávke Továreň na traktory. A nesklamala. Po robotníckych raňajkách nás zvedavosť hnala nazrieť do útrob tohoto podniku veľkého ako malé mesto zamestnávajúceho 20,000 robotníkov. Vymyslené príbehy o nadšených študentoch strojníckej fakulty spriateleného Československa vyvolávajú u vrátnikov sympatie, byrokratické predpisy sa však napokon ukážu silnejšie ako dobrá vôľa jednotlivca. Túžba po návšteve bieloruských inštitúcií nás však ženie ďalej.
Na Námestí Nezávislosti sa okrem rešpekt vzbudzujúcej budovy bieloruského vládneho paláca s dominantnou sochou V.I. Lenina nachádza niekoľko fakúlt Minskej univerzity. Na lekárskej fakulte sa vyhlasujú výsledky prijímacích skúšok. Všeobecné napätie pri obrazovke s priamym prenosom nám umožňuje nepozorovane prekĺznuť do tmavých ospalých chodieb odpočívajúcej inštitúcie. Výťah nás ochotne vyvezie až na najvyššie poschodie, z ktorého nevľúdnych chodieb sa nám naskytne výhľad na celé hrdé námestie pod nami. Počas letného obdobia návšteva 14. poschodia asi nie je štandardnou záležitosťou, pretože pani prísneho učiteľského typu vezúca sa skromne na 3. poschodie nad nami iba udivene kýva hlavou.
A nebolo by autentickejšieho zážitku bieloruskej byrokracie ako návšteva miestnej policajnej stanice. Žiadny zahraničný návštevník sa procedúre registrácie nevyhne. My sme nášho fiktívneho hostiteľa našli cez sociálnu sieť Couchsurfing, ktorý s nami počas obedovej prestávky strávil hodinu vyplňovaním tlačiva a klopaním na dvere policajných úradníkov. Vďaka tejto sociálnej sieti sme nahliadli aj do útrob miestneho prozápadného disentu.
Bolo príjemné stráviť západ slnka na streche opustenej budovy s desiatkou mladých ľudí, popíjať červené víno a s výhľadom na socialistickú metropolu otvorene kritizovať Lukašenka. Ináč, kritizovať sa nepatrí. Anton je novinár a o samocenzúre dokáže rozprávať dlho. Vo výbere tém má relatívne voľnú ruku, prípadné následky však musí niesť sám. Dôkazom sú aj televízne správy. Poľnohospodárskej výrobe sa darí, regióny medzi sebou súťažia, ale ešte stále je čo zlepšovať. Európa je bez mlieka, Ukrajina trpí slabou úrodou obilnín, to sú všetko príležitosti pre Bielorusko. Výstavba panelových sídlisk stále napreduje, stavajú sa nové škôlky. Dokonca aj tie ruské požiare Bielorusko akosi obchádzajú. Len toho Lukašenka na obrazovke stále akosi nevidno.
Novopolock
Nikita je hudobník. A nie hocijaký. Je gitaristom v kapele, ktorá hrá náročnú a kontroverznú hudbu. Tak provokatívnu, až ju vláda zakázala. Hrajú nelegálne, alebo jazdia na turné do Ruska. Nikita pracuje ako robotník v rafinérii. Náročná a nebezpečná práca.
O nízkej úrovni bezpečnosti a pravidelných pracovných úrazoch dokáže hovoriť dlho. Rafinéria sa nachádza neďaleko severobieloruského mesta Polock, jedného z najstarších centier Východných Slovanov. Spolu s rafinériou bolo v roku 1958 na zelenej lúke postavené mesto Novopolock, kde dnes žije 100,000 obyvateľov. Nikita je jedným z nich. Každý deň vystavuje svoje zdravie riziku, jazdí na starom Forde, číta Nietzscheho filozofiu a organizuje nespútané večierky so svojou kapelou na brehu nočného jazera. Štedro nalieva pivo, prežúva šunkový syr a radí, ako na bicykloch prekročiť ruské hranice.
Neveľ
Hranice medzi Bieloruskom a Ruskom sú východoeurópskou verziou Schengenu. Piesočná cesta cez husté borovicové lesy vedie k ospalému prechodu, kde nás privíta iba jeden ruský colník v montérkach. Aký to kontrast voči dokonalo oplotenému Bielorusku pri poľskom Bialystoku, alebo voči pretrvávajúcej „železnej opone" medzi Murmanskou oblasťou a severným Nórskom! Ale nepredbiehajme.
Sme v európskej časti Ruska, neďaleko hraníc s Litvou, toto územie však pôsobí ako periféria. Rozbitá asfaltka od hraníc s Bieloruskom nás privádza do prihraničného mesta Neveľ. A práve toto nenápadné sídlo nám pripraví nečakané geografické faux-pas. Naším plánom je totiž kvôli časovému stresu presun do Petrohradu (asi 500 kilometrov) vlakom, štýl platzkart. Prezieravo už v bieloruskom Novopolocku kúpené lístky nám však kvôli prehliadnutému hodinovému posunu vyjdú navnivoč. Nechtiac sme tak nútení odpočívať celý deň v periférnom ruskom mestečku, opaľovať sa na pláži jazera a jesť bureky. Ruskú realitu nám oproti čistým bieloruským mestečkám neustále pripomína všadeprítomný prach, odpadky, staršie autá, ošarpanejšie budovy, ale aj väčší výber v supermarkete...a supermarket.
Petrohrad
O bývalom Leningrade by sa dalo písať veľa. Tu sa však obmedzím na niekoľko vlastných postrehov vhodných na geografickú interpretáciu. Mesto s európskym šarmom ako žiadne iné v Ruskej federácii, priťahuje davy turistov nielen počas famóznych Bielych nocí. Východ slnka zo sedla bicykla na moste ponad rieku Neva vyráža dych. Všadeprítomný neoklasicizmus nás v mysliach prenáša do Viedne či Paríža, až pokiaľ sa neocitneme v ešte všadeprítomnejších panelových sídliskách vybudovaných v priebehu štyroch desaťročí po druhej svetovej vojne.
V jednej z takýchto na prvý pohľad bezpohlavných oblastí, kam turista bežne nezavíta, býva aj Alexej. Vďaka novej metro linke v tejto štvrti prebieha čulá výstavba – a my s Alexejom, maličkí pod 25-poschodovými panelákmi orientálneho štýlu, sa v mysliach (ne)voľky ocitáme v Dubaji. Petrohradské metro je najhlbšie na svete – podmáčané podložie pri ústí rieky Neva robí problémy aj pri stavbe garáží.
Populácia Petrohradu počas strašlivého bombardovania klesla z 3 miliónov v roku 1941 na menej ako 700 tisíc v roku 1943. Prevažná väčšina dnešných obyvateľov preto má predkov v najrozličnejších kútoch Ruska. Tak ako Alexejova družka, ktorá prišla kvôli štúdiám z Vladivostoku. Navštíviť rodičov pre ňu znamená prekonať 10,000 kilometrov a 7 časových pásiem. Hovorí o tom s asi takou prirodzenosťou ako Košičanka študujúca v Bratislave.
Rovnako prirodzene nás však berú na koncert francúzskej kapely do alternatívneho klubu, kde vstupné stojí 10 eur a pivo 4 eurá – a my sa v mysliach opäť presúvame do Paríža. Vytriezvenie prišlo až na druhý deň. Alexejovo upozornenie, že opúšťať Petrohrad v piatok poobede smerom na Ladožské jazero nie je najlepší nápad, sme brali s rezervou otrlých cestovateľov. Zápcha dlhá 50 kilometrov v ihličnatých lesoch spôsobená jednou dopravnou nehodou nám však viac ako názorne dokumentovala nepripravenosť ruskej cestnej infraštruktúry na automobilový boom a nové vzorce správania mestom unavených Rusov. Vlastniť chatu na brehu Ladožského jazera sa stalo symbolom úspechu. A tak som sa v rieke stojacich áut uprostred šírych lesov v mysli presunul na bratislavský Prístavný most a len bezmocne pousmial pri myšlienke niekoľkých paralel, ktoré nás s bývalým veľkým bratom ešte spájajú.
Karélia
Len 150 kilometrov severne od Petrohradu začína iný svet. Prekračujeme hranice autonómnej republiky Karélia. Nespevnená cesta sa kľukatí zvlnenou krajinou západnej Karélie a obchádza opustené predvojnové fínske obydlia a chudobné dedinky. Periférnosť je totálna napriek geografickej blízkosti Fínska či Petrohradu. Prechádzame sídlami s fínsky znejúcimi názvami ako Sortavala či Kurkieki.
Skľučujúco pôsobí predstava, že takmer celá 400-tisícová fínska populácia musela byť po okupácii Sovietskym zväzom v roku 1940 premiestnená alebo poruštená. Dnes upadnutá a veľmi riedko zaľudnená oblasť je na rozdiel od území v blízkosti hlavnej železničnej trate na Murmansk nepoznačená ťažkým priemyslom. Vzdialenosti medzi dedinkami sa rátajú na desiatky kilometrov. Najväčšie a hlavné mesto Karélie Petrozavodsk však leží nielen na tejto dopravnej tepne, ale aj na brehu Onežského jazera, čo mu dáva príjemnú ležérnu atmosféru.
Petrozavodsku a ďalším mestám východnej Karélie (Belomorsk, Medvedžegorsk, Kondopoga) však dominujú obrovské drevárenské závody. Jedna z najväčších tovární na výrobu papiera a celulózy v Rusku sa nachádza v Segeži. Už niekoľko desiatok kilometrov pred mestom prichádza neblahá predtucha. Počas jasného dňa sa na horizonte vznáša zvláštny biely mrak. Až v samotnom meste sa však zničujúci účinok tejto prestarnutej prevádzky dá pocítiť všetkými zmyslami. Štipľavý zápach znemožňuje akúkoľvek chuť do jedla. Desivý opar sa vznáša nad mestom a slnko nevidieť.
Návšteva Segeže je hodnotná aj z urbanistického hľadiska. Tradičné drevené medzivojnové objekty zaujímavým spôsobom dopĺňa tehlová robotnícka architektúra z 50. rokov a neodmysliteľné panelové domy nasledujúcich desaťročí. Súčasná podoba centra mesta vychádza z urbanistickej štúdie, ktorá prepája hlavné námestie širokou stromovitou alejou s továrňou celulózky. Bizardné riešenie evokujúce hrdosť bývalého režimu na výdobytky ťažkého priemyslu, kedy environmentálne otázky neboli v kurze.
Prívetivejším dojmom pôsobí mestečko Kem, z ktorého prístavu v období 1926 – 1939 odvážali politických väzňov na bájne Solovetské ostrovy. Dnes jedno z najväčších turistických lákadiel severného Ruska však kvôli premrštenej cene nechávame zahalené rúškom tajomnej hmly. Z mestečka Kem nás čakajú ďalšie stovky monotónnych kilometrov naprieč ruskou tajgou plnou močiarov a rašelinísk. Kde-tu nás zaujmú opustené vojenské sklady a obrovské hangáre nemo zívajúce svojimi otvorenými zhrdzavenými vrátami. Vzdialenosti medzi sídlami severnej Karélie sa na hlavnej cestnej tepne M-18 rátajú niekedy aj na stovky kilometrov.
Murmanská oblasť
Severnejšie ležiaca Murmanská oblasť je paradoxne hustejšie obývaným a viac urbanizovaným územím ako Karélia. Koncentrácia obyvateľstva sa však obmedzuje predovšetkým na územia okolo hlavnej železnicej trate a cesty M-18. Celková rozloha oblasti je 145 000 km², podľa sčítania (2002) tu žije 892 000 ľudí, čo predstavuje hustotu zaľudnenia 6 obyvateľov/km².
Oblasť bola hustejšie osídlovaná už po postavení železničnej trate z Moskvy do Murmansku v roku 1918, okolo ktorej vznikali malé strategické sídla. Vďaka masívnej industrializácii a sťahovaniu potrebnej pracovnej sily z južnejších častí Sovietskeho zväzu do panelových miest utopených v nekonečných lesoch tajgy dosahuje stupeň urbanizácie až 92,2 %.
Vidiek ako ho poznáme tu prakticky neexistuje. Väčšina z 7,8 % vidieckej populácie žije v roztrúsených rybárskych osadách na polostrove Kola. Mestá sa však od začiatku 90. rokov opäť vyľudňujú. Ľudí tu neudrží ani zákonom stanovených 40 až 60 dní platenej dovolenky ročne, diferencovanej podľa zemepisnej šírky.
Za nostalgicky pôsobiacim mestom Kandalakša zídeme z hlavnej cesty a prechádzame osadou duchov Pinozero. Bývalé vojenské kasárne po ukončení Studenej vojny stratili na význame. Spoločnosť nám robia iba vyhladnuté psy. V mori rozbitých okien ošarpaných panelákov však kde-tu vidieť obývané byty, ktoré prezrádzajú len kvetináče so žijúcou zeleňou. Zimomriavky nám behajú po telách a v neblahom očakávaní mierime do mesta Polarnije Zori. Mesto s 15 000 obyvateľmi postavené v roku 1968 ako obytná zóna pre robotníkov atómovej elektrárne Kola nám však okrem bezpohlavnej architektúry negatívne dojmy neprináša. Na miestnom trhu sa kilo domáceho medu z Kaukazskej oblasti predáva za 500 rubľov (asi 15 eur), čoraz drahšie potraviny nám pripomínajú odľahlosť územia, v ktorom sme sa ocitli.
Reliéf sa postupne dvíha až do nadmorskej výšky 1200 m n.m. Lesov rapídne ubúda. Náhly prechod medzi tajgou a tundrou nás zaskočí. Odpoveď však so znepokojením nachádzame za kopcom. Názov mesta Mončegorsk založeného v roku 1937 pochádza z jazyka Saami, „monce“ v preklade znamená „krásny“. Vrch, ktorý stojí za týmto pomenovaním, stále tvorí scenériu mestu, jeho krásu však vystriedala totálna environmentálna degradácia. Mončegorsk patrí k najväčším strediskám ťažby niklu a medi v Rusku. Okolitá krajina o rozlohe niekoľko desiatok km² bola v dôsledku znečistenia premenená na púšť. Podľa štatistík je Mončegorsk jedným z najznečistenejších miest sveta. Úmysel prenocovania pri rieke blízko mesta prehodnocujeme a pokračujeme ešte niekoľko desiatok kilometrov, kým sa opäť neobjaví tajga.
Murmansk
Murmansk je suverénne najväčším mestom za Severným polárnym kruhom na svete. A to napriek rýchlo klesajúcemu počtu obyvateľov. Za posledných 20 rokov sa populácia zmrštila z úctyhodných 470 000 na dnešných 310 000.
Mesto na 69° s.g.š. s celoročne nezamŕzajúcim prístavom vďaka tu končiacemu Golfskému prúdu je skutočným unikátom. Zabezpečuje 41 % celkovej námornej obchodnej výmeny celého Ruska a je základňou jedinej atómovej flotily ľadoborcov na svete. V jeho okolí sa nachádzajú tajné skrýše pre vojenské ponorky. Do týchto zón je vstup zakázaný nielen turistom, ale aj bežným Rusom. Vyše 50 tisícové mesto Severomorsk, vzdialené len 25 kilometrov od Murmansku, je neprístupné aj obyvateľom Murmansku. Vydávajú sa len špeciálne permity za účelom návštevy príbuzných. Severomorsk je totiž hlavnou základňou severomorskej národnej flotily.
Detské sny malého geografa o Murmansku, kvôli priveľkým očakávaniam sa celkom nenaplnil. Poloha na okraji fjordu je síce zaujímavá, prístav je obrovský, 35-metrová socha Aljuša monumentálne hľadí na mesto pod sebou, ale inak mesto pôsobí európsky. Nasťa nás však privítala srdečne, s kotlom domácej kuracej polievky, a tak som aj pri pohľade na sivé Barentsovo more z najvyššieho poschodia paneláku na konci Európy nadobudol bizardný pocit domova.
Za Murmanskom
Ako to už niekedy býva, to nalepšie prichádza až po samotnom cieli cesty. Ostáva nám posledných 200 kilometrov na hranice s Nórskom, odkiaľ poletíme späť domov. Až tu zažijeme skutočnú tundru. Až tu zažijeme celodenný dážď pri teplote tesne nad nulou. Až tu miznú všadeprítomné kamióny.
Nádhernú severskú scenériu dopĺňajú početné pamätníky sovietskym hrdinom, ktorí padli v boji proti Fínsku a Nemecku počas druhej svetovej vojny. Celá oblasť je stráženou vojenskou zónou, ktorú turisti oficiálne môžu prejsť autom do Nórska iba po hlavnej ceste a bez zastavenia. Vojenská kontrola nás neminie.
Polhodinu študujú naše pasy, komunikujú obrovskými vysielačkami a zapisujú si naše údaje do strašidelných zošitov. Ešte posledná otázka, kde plánujeme spať. Napokon sa rampa otvára. Kvalita cesty sa zhoršuje. Vedie cez vojenský objekt s rozmermi malého mesta. Sputnik sú rozsiahle armádne kasárne uprostred nepohostinnej tundry. Neodolám a nenápadne spravím zopár záberov. Ľudí v civile nevidno. Až v mestečku Pečenga, kde ma jeden taký poklepe po ramene a osloví menom aj priezviskom a pre istotu ešte prezradí moje rodné číslo a dobu platnosti víz. Upokojuje ma. Všetko je v poriadku. Fotografovať odporúča iba prírodu. Zamrazí ma. A ešte raz zdôrazní blížiaci sa koniec platnosti víz. Ubezpečujem ho, že to rád stihnem.
Posledný pozdrav a už odchádza na čiernej Lade do sivej tundry. Vedia o nás. Cítime ochrannú ruku silného štátu v tejto nehostinnej oblasti a s týmto hrejivým pocitom pokračujeme za neustáleho dažďa cez ďalšie armádne objekty. A prichádzame do mesta Zapolarnij, ktoré je ďalším vážnym kandidátom o najnevľúdnejšie miesto pre život. Nad mestom sa týčia haldy niklu veľkosti stolových hôr, niklový spad je všadeprítomný, v zamorenej mesačnej krajine nerastie ani tráva a stredná dĺžka života je tu okolo 50 rokov. Podobné charakteristiky platia aj pre neďaleký Nikeľ, ktorý je kvôli extrémnemu znečisteniu dôvodom rusko-nórskeho napätia už niekoľko desaťročí.
Všadeprítomná černota nás poháňa k zeleným nórskym hraniciam. Posledná byrokratická procedúra trvá asi hodinu. Problémom sú bicykle. Dozvedáme sa, že tento rok je prvý krát povolené prejsť hranicu na bicykli. Databázu však na to nemajú pripravenú a tak napokon po dlhom čase hútania troch pohraničníkov dostávame do pasu pečiatku auta. Ešte zakývame unavenému zúfalému Nemcovi v obytnom transportéri podozrivého vzhľadu, kvôli ktorému ho Rusi nechali čakať 9 hodín a Nórom sa zas nepáči pes, ktorý nemá nórske povinné očkovanie. To už sa však len pousmejeme. Vidíme, že tu sa náš príbeh končí...