Myslím, že s Ukrajinou prišiel Braňo. Veľmi to sadlo. Končili sme výšku a pár dní pred štátnicami som to potreboval ako soľ. Vidina túlania sa karpatskou exotikou moc uľahčovala náročné štúdium počas krásne slnečného mája.
Za tých päť rokov sa nám podarilo vytvoriť celkom pekné kamarátstvo. Výpravu do Podkarpatskej Rusi som vnímal ako jeho vyvrcholenie. Pre všetkých troch to ale určite bolo minimálne dôstojné zakončenie výšky.
Na východ Slovenska sme docestovali skoro ráno. Na druhú stranu hranice nás z Michaloviec zviezla stará poloprázdna Karosa. Vypĺňanie nezmyselných tlačív, ktoré Ukrajinci vyžadujú pred predajom víz, mi pripomenulo časy, v ktorých sme ponad triednu tabuľu hľadievali do prázdnej tváre doktora Husáka.
Prvé chvíle v Užhorode sú fantastické. Všetko je akési špinavšie, chaotickejšie a do toho ešte tá azbuka. Jednou z prvých potravín, ktoré si zvyknem kúpiť v krajinách mimo EÚ sú mliečne výrobky. Aj keď bývajú pasterizované, minimálna trvanlivosť jogurtu alebo zakysanky spravidla nepresahuje týždeň alebo desať dní. A tak to má byť. Aj na Ukrajine som sa teda naladil zakysankou. Krásne hustá, hrúdkavá a s autentickou vôňou. Jednoducho kvalitka.
Na stanici zamieňame eurá za hrivny a nasadáme do autobusu, ktorý nás dieravými cestami približuje k horám. Po čase prestupujeme na krásne pomalý vlak s drevenými lavicami a neskutočne špinavým záchodom. V Rakhive nám do cesty pritrafil pripitučký pánko a s ponukou lacného ubytovania. Voňalo to návštevou ukrajinskej rodinky a tak sme neváhali. Priviedol nás k veľmi srdečnej pani, ktorá nám z času na čas ubytováva okoloidúcich v malom drevenom domčeku stojacom vedľa jej vlastného domu. Vyzeral ako jej rodný dom a bol perfektne udržovaný. Na teplú vodu si bolo treba s radosťou zakúriť a vodu sme s potešením ťahali vedrom zo studne. Naokolo pastviny a les. Celé to malo príchuť Slovenska v roku 1952.
Ráno sme chceli ešte za všetko poďakovať, no nebolo komu. Do schránky teda vhadzujeme dohodnutých v prepočte štyridsať korún na osobu a pokračujeme v ceste.
Dedinka Luh je poslednou, do ktorej ešte zachádza autobus. Sme pod horami, v oblasti kam jar prichádza neskôr. Stíhame ešte jarnú orbu, ktorá sa tu robí so zapriahnutým koňom. Popri blatistej ceste sa tiahnú jednoduché drevené ohrady. Malebný kraj. Kúsok za dedinou sme za chrbátmi začuli blížiaci sa hlučný motor. Starý Zil. Tieto nesmrteľné stroje sa tu využívajú na všetko, presne ako naše Pragy V3S. Skôr zo srandy na šoféra mávame palcami. On tiež asi zo srandy zastavuje a my vyskakujeme do priestoru medzi kabínou a prázdnou vlečkou. Nasleduje asi štvrťhodinka autentického ukrajinského off-roadu. Nezabudnuteľná jazda sa končí pred vstupom na národného parku, kde po skromnej úhrade za vstup vchádzame do pravého karpatského ticha. Nasledujúce dva dni sme nestretli živej duše. No niežeby sa po ľuďoch zľahla zem.
V prístupných pastierskych kolibách je človečiny až priveľa. Obrovská halda odpadu po potravinách ostro kontrastuje so všetkým naokolo. Snažíme sa súcitiť s chudákmi, ktorým už nezostávalo síl na to, aby si odniesli zlomok z hmotnosti toho, čo sem priniesli, no akosi sa nám to nedarí... Pomodliť sa za nich možno v peknej kaplnke neďaleko sedla Sidlovina, kúsok pod Hoverlou. Je krásne dynamické počasie. Krásne slnečno, kde tu obláčik. So stúpaním k vrcholu prifukuje. Výstup na Hoverlu je veľmi pohodový, plynulý. Výhľad nádherný. Do civilizácie sme sa rozhodli vrátiť nie po značke, ale po intuícii. Vyberáme si jedno údolie, ktorý by malo vyústiť do dediny. Skvelá voľba. Zopár hodín putujeme krásnym karpatským pralesom, pomedzi stromy všetkých generácií. Dolina nás vyviedla k peknej horskej rieke, kde sa šťastne unavení rozhodujeme prenocovať. Pri večernom čaji z okolia natrhaných bylín ešte reflektujeme zozbierané dojmy a potom už líhame pod otvorené nebo.
Na druhý deň pokračujeme k Solotvine. Braňo vyzistil, že sa tam nachádza opustená fabrika na ťažbu soli. Zostali po nej jamy plné kúpateľne horúcej slanej vody. Hustota vody umožnuje popri čvachtaní kľudne čítať aj noviny. Okolie síce nie je práve rajská záhrada, no má to svoje čaro. Čaro (U)krajiny, ktorá sa nič nehrá.