Pôvodne sme v Pakistane plánovali stráviť dva týždne. Vymasírovaní správami z médií o nebezpečenstve na každom kroku sme nemali najmenšiu chuť niečo riskovať. No zhodli sme sa s Jančim i v tom, že by bola veľká škoda sa touto zaprášenou krajinou len tak presunúť s bicyklami niekde na streche autobusu. Prejazd Pakistanom sme si mali spestriť prejazdom provinciou Baludžistán. Itineár sme zmenili ešte na hranici.
Prechod hraničnou čiarou nás totálne očaril. Prišlo mi to ako návrat do stredoveku. Asfalt žiaden, chatrče postavené z kadečoho a všetci domáci nasúkaní v typickom hábite „šalvar kamíz“. Čaj bol presladený už v Iráne, no tu doňho pribudlo mlieko a podáva sa v porcelánových šálkach. Prechodom hranice sa akoby všetko spomalilo. Vrátane nás. Po krátkom rozhovore s Arjanom, jedným z trojice západniarov, čo sa k nám cestou pridali, o krásach severného Pakistánu, bolo rozhodnuté. India počká..
Do šesťsto kilometrov vzdialenej Quety, hlavného mesta provincie, nás odviezol autobus. Cyklistika bola v tom čase popri afghánskych hraniciach zakázaná. Pravdupovediac, výhľady do pustatiny mi celkom stačili cez okno pomaľovaného autobusu. Okrem krátkych zastávok na občerstvenie sme absolvovali dve pauzy vyhradené modlitbe. Veľmi sa mi páčilo ako sa neznámi spolucestujúci pri modlení vždy spojili. Časom sme prišli na to, že Pakistanci sa združujú pri každej príležitosti.
V Quete nebolo okrem nás jediného cudzinca. A okrem niektorých policajtov sme to boli iba my, kto tu nosil nohavice. Značnú časť prekvapených pohľadov sa nám podarilo striasť návštevou miestneho second handu, kde sme si za pár rupií zaobstarali tie ich pyžamká. Brady už boli pestované cez dva mesiace a blonďavé vlasy ukryla čapica. Tak trochu na incognito sa nám hneď dýchalo lepšie. S dýchaním ako takým to však celkovo bolo náročnejšie. Prechádzky popri otvorenej a kde tu pretekajúcej kanalizácii, nie sú práve osviežením. Vzduch je teda okrem všadeprítomného prachu plný aj všemožných baktérií, čo si postupne u nás začalo vyberať svoju daň. Prvý prišiel na rad Švajčiar David. Jeho zažívacie ústrojenstvo začalo nariekať ešte pred odchodom z Quety. No s odchodom sme zbytočne neotálali. Na internete sa začalo šuškať, že Queta ukrýva Bin Ládina, čo mohlo byť predzvesťou kadečoho..
Na prejazd Baludžistánom nám pridelili policajnú eskortu. Z mesta nás teda vyprevádzalo auto s guľometníkom. Neskôr ho v asi päťdesiatkilometrových intervaloch začali striedať policajti motorkách. Títo páni toho k policajnej uniforme zrejme veľa spraviť nemuseli. Jeden z nich sa mi pri odovzádavaní služby pochválil hrudou hašišu. Darček od kolegu..
V Baludžistáne žije viacero etník, ale žiadne z nich sa necíti byť súčasťou akéhokoľvek štátu. Aj pri policajtoch som si viackrát nebol istý, koho záujmy vlastne hája. Moje sporadické spytovanie sa domácich, či sú viac naklonení pakistanskej vláde alebo Talibanu dopadlo z väčšej časti v neprospech vlády. K hlavným dôvodom nespokojnosti patrila korupcia a nezáujem politikov v Islamabade o miestne problémy. Všetko si tu žije vlastným životom a skôr ako zákony tu platia kmeňové pravidlá. Niekde uprostred tejto čarovnej horskej pustatiny začal s neznámymi baktériami bojovať aj môj organizmus. No už po pár hodinách som bol na lopatkách. Chytilo ma to jednej z policajných staníc. V noci som sa prebudil na ukrutnú bolesť v žalúdku. Pri prekážkovom behu cez spiace telá mojich súputnikov smerom za hradby stanice sa mi v mysli vybavoval obraz nevinne vyzerajúcej večere. Naivne som sa nazdával, že náhlym, takmer totálnym vyprázdeným čriev som to zo seba musel dostať von. Namiesto úľavy však prišli horúčky, triašky a slabosť. K najbližšiemu doktorovi takmer tristo kilometrov prašnou cestou. V zúboženom stave som zvládol odbicyklovať asi päťdesiat. Pri neustálej potrebe sťahovania nohavíc som si nevedel predstaviť ako by sa do najbližšieho mesta dostal v prepchatých minibusoch. Tento problém mi našťastie pomohla vyriešiť neznáma pilulka od Davida. Akurát na dĺžku trasy udržala moje vnútornosti v akom takom pokoji. V Davidovom doprovode sme si teda oproti zvyšku skupinky nadbehli do Multanu. V tunajšej nemocnici som na vlastnej koži pocítil, že vynález antibiotík znamenal pre ľudstvo skutočne prelom. Lekár mi dal iba zopár kľúčových otázok a už som sedel na lôžku s injekciou v žile. Sedel som pri tom na lôžku, ktorého polovicu som zdieľal s ležiacim pánom v podstatne ťažšej situácii. Neviem, čo presne mi to pichli, ale do hodiny som sa cítil ako znovuzrodený. Za vyšetrenie, liek a polovicu lôžka odo mňa nikto nepýtal ani rupiu. Zaplatil som iba za lieky v lekárni. Zdravotnej starostlivosti v Pakistane vzdávam hold!
Keď do Multanu dorazili Janči s Arjanom a Kevinom, boli sme už obaja s Davidom fit a za krátko sme pokračovali na sever. Do Islamabadu sme dorazili vlakom a s veľkým potešením sme zistili, že na stanici nás už žiadna policajná eskorta nečaká. Až do Multanu sme totiž boli strážení ako princezny vo veži. Nebolo nám dovolené vychádzať ani z hotela. Veselé bolo hlavne nakupovanie potravín. Vždy ma pri tom sprevádzali aspoň dvaja ozbrojenci.
Islamabad sa začal v šesťdesiatych rokoch budovať na „zelenej lúke“ ako nové hlavné mesto. Vzniklo tak viacero štvorcových blokov, z ktorých každý plní nielen rezidenčnú, ale i administratívnu a obslužnú funkciu. Vďaka tomu nemajú obyvatelia až takú veľku potrebu sa medzi jednotlivými blokmi presúvať, čo odľahčuje dopravu. Cesty sú tu navyše veľmi široké a na pakistánske pomery je tamojšia premávka skutočne usporiadaná. Žiadne názvy ulíc. Každý sektor má svoje písmeno a číslo. Akoby to ani nebol Pakistan.
Len čo sme na barmskej ambasáde podali žiadosti o víza, vyrazili sme na sever. Čakala nás dvadsaťšesťhodinová cesta autobusom s opotrebovanými tlmičmi po kamenistej Karakoram Highway do mesta Skardu. Posledné dve hodiny cesty sme už neboli schopní sedieť. Každá menšia nerovnosť na ceste sa totiž rovnala ľahkej rane do žalúdku. Ak by sme pri každej zástavke nevypili flašku coly, tak to asi nezvládneme. Po dni zotavovania nás konečne čakalo štyristo nádherných kilometrov v pohorí Karakoram.
Bola jeseň. Príjemných dvadsať stupňov a každý deň azúrová obloha. Všade vládol úžasný pokoj. Ľudia zbierali úrodu, chystali drevo na zimu. Prvá časť nášej horskej etapy sa tiahla údolím Skardu, po cestách vytesaných do skál. Pod nami hučal ľadový Indus a nad hlavami biele čapice šešťtisícových končiarov. Plandali sme sa ako sa len dalo. Z mesta Gilgit sme sa ešte vyviezli autobusom takmer k čínskym hraniciam, kde sme sa rozlúčili s trojicou európskych súputnikov. Opäť iba v dvojici sme s Jančim potom pomaly postupovali údolím Hunza späť do Gilgitu. Pokojnú samotu sme si občas spestrili posedením pri presladenom čaji s domácimi. Snáď z našich spokojných výrazov dokázali vyčítať krásu svojej krajiny. Snáď ju dokážu uchovať aj pre tých, čo prídu po nás. A po nich..