Cestopisy

Keď už konečne dorazíte do Londýna, máte na výber z 2 možností, ako začať objavovať mesto; buď doň skočíte bez rozmýšľania a naplno, alebo sa budete postupne a s rozvahou vnárať dnu. Príjemnejšie a menej bolestné je určite pomalé splývanie s prostredím, pretože napriek tomu, že Londýn nie je od Slovenska tak ďaleko, takmer všetko tu funguje inak. Viac hluku, viac ľudí a hlavne všetci jazda vľavo. Blázni. :-)

Myslím, že s Ukrajinou prišiel Braňo. Veľmi to sadlo. Končili sme výšku a pár dní pred štátnicami som to potreboval ako soľ. Vidina túlania sa karpatskou exotikou moc uľahčovala náročné štúdium počas krásne slnečného mája.

Pred vstupom do Iránu sme sa rozhodli dať si dva-tri dni oddych v kempe nad tureckým mestom Dogubeyazit. Kdesi sa písalo, že sa tám stretávajú cestovatelia odchádzajúci do Iránu s tými, ktorí sa odtiaľ vracajú. Ideálne miesto na oboznámenie sa s momentálnou situáciou.

Pôvodne sme v Pakistane plánovali stráviť dva týždne. Vymasírovaní správami z médií o nebezpečenstve na každom kroku sme nemali najmenšiu chuť niečo riskovať. No zhodli sme sa s Jančim i v tom, že by bola veľká škoda sa touto zaprášenou krajinou len tak presunúť s bicyklami niekde na streche autobusu. Prejazd Pakistanom sme si mali spestriť prejazdom provinciou Baludžistán. Itineár sme zmenili ešte na hranici.

Severná India mala byť vyvrcholením nášho cykloputovania Áziou. No to, že sme v Pakistane strávili namiesto pôvodne plánovaných dvoch týždňov dva mesiace, nám spravilo škrt cez (časový) rozpočet. Dátum na letenke z Kalkaty do barmského Rangúnu neúprosne skrátil náš indický časopriestor na jeden týždeň, trasa Amritsar - Kalkata.

Už presne neviem ako sa zrodila myšlienka precestovať v roku 2004 Škótsko. Vo svojich pútnickych chúťkach som totiž vždy inklinoval skôr ku krajinám na východ od Slovenska. Ale na začiatku je vždy túžba. Tá postupne rastie a ja zrazu stojím niekde pri ceste a mávam na vodičov. Vo chvíli, keď za chrbtom ucítim svetlo brzdových svetiel, je to signál začiatku ďalšieho príbehu.

Vyrazili sme si s Vilim na víkend do Bielych Karpát. Spontánne a pekne na ľahko. Po hodinke chôdze z útrob dubnického sídliska sme boli konečne za Váhom. Sucho v ústach nás však prešlo až po pivku v bolešovskej krčme. Po ňom sa už pred nami otvorila úzka asfaltka tiahnúca sa smerom k horám.

Celé sa to začalo dávno. Veľmi dávno. Keď malý geograf sníval nad obrázkovým atlasom sveta a neustále sa vracal k nenápadnej fotografii Murmansku. K obrázku sivých, bezútešných panelákov na okraji studenej zátoky plnej príliš veľkých lodí a unavených rušňov, ktorých cesta tu milostivo končí. A potom geograf začal bicyklovať a spoznávať svet. A oficiálne sa stal geografom na fakulte. A až neskôr prišlo leto 2010 a geograf sa rozhodol splniť si detský sen. Nemohlo to dopadnúť ináč. Od Murmansku ho delilo 30 dní, 2700 kilometrov na bicykli, 7 návštev (bielo)ruských domácností a niekoľko zistení, s ktorými sa v záujme konfrontácie vnímanej reality s faktami s čitateľom podelí.

Režisér, kameraman a dobrodruh Pavol Barabáš priniesol v roku 2011 do slovenských kín 56 minútový snímok Trou de Fer (Železná diera). Tento dokument zachytáva pokorenie prírodného fenoménu, ktorý vznikol prepadnutím zeme v dôsledku vulkanickej činnosti a bol dotvorený silnými zrážkami.