Cestopisy

  • Keď už konečne dorazíte do Londýna, máte na výber z 2 možností, ako začať objavovať mesto; buď doň skočíte bez rozmýšľania a naplno, alebo sa budete postupne a s rozvahou vnárať dnu. Príjemnejšie a menej bolestné je určite pomalé splývanie s prostredím, pretože napriek tomu, že Londýn nie je od Slovenska tak ďaleko, takmer všetko tu funguje inak. Viac hluku, viac ľudí a hlavne všetci jazda vľavo. Blázni. :-)

  • Myslím, že s Ukrajinou prišiel Braňo. Veľmi to sadlo. Končili sme výšku a pár dní pred štátnicami som to potreboval ako soľ. Vidina túlania sa karpatskou exotikou moc uľahčovala náročné štúdium počas krásne slnečného mája.

  • Pred vstupom do Iránu sme sa rozhodli dať si dva-tri dni oddych v kempe nad tureckým mestom Dogubeyazit. Kdesi sa písalo, že sa tám stretávajú cestovatelia odchádzajúci do Iránu s tými, ktorí sa odtiaľ vracajú. Ideálne miesto na oboznámenie sa s momentálnou situáciou.

  • Pôvodne sme v Pakistane plánovali stráviť dva týždne. Vymasírovaní správami z médií o nebezpečenstve na každom kroku sme nemali najmenšiu chuť niečo riskovať. No zhodli sme sa s Jančim i v tom, že by bola veľká škoda sa touto zaprášenou krajinou len tak presunúť s bicyklami niekde na streche autobusu. Prejazd Pakistanom sme si mali spestriť prejazdom provinciou Baludžistán. Itineár sme zmenili ešte na hranici.

  • Severná India mala byť vyvrcholením nášho cykloputovania Áziou. No to, že sme v Pakistane strávili namiesto pôvodne plánovaných dvoch týždňov dva mesiace, nám spravilo škrt cez (časový) rozpočet. Dátum na letenke z Kalkaty do barmského Rangúnu neúprosne skrátil náš indický časopriestor na jeden týždeň, trasa Amritsar - Kalkata.

  • Už presne neviem ako sa zrodila myšlienka precestovať v roku 2004 Škótsko. Vo svojich pútnickych chúťkach som totiž vždy inklinoval skôr ku krajinám na východ od Slovenska. Ale na začiatku je vždy túžba. Tá postupne rastie a ja zrazu stojím niekde pri ceste a mávam na vodičov. Vo chvíli, keď za chrbtom ucítim svetlo brzdových svetiel, je to signál začiatku ďalšieho príbehu.

  • Vyrazili sme si s Vilim na víkend do Bielych Karpát. Spontánne a pekne na ľahko. Po hodinke chôdze z útrob dubnického sídliska sme boli konečne za Váhom. Sucho v ústach nás však prešlo až po pivku v bolešovskej krčme. Po ňom sa už pred nami otvorila úzka asfaltka tiahnúca sa smerom k horám.

  • Celé sa to začalo dávno. Veľmi dávno. Keď malý geograf sníval nad obrázkovým atlasom sveta a neustále sa vracal k nenápadnej fotografii Murmansku. K obrázku sivých, bezútešných panelákov na okraji studenej zátoky plnej príliš veľkých lodí a unavených rušňov, ktorých cesta tu milostivo končí. A potom geograf začal bicyklovať a spoznávať svet. A oficiálne sa stal geografom na fakulte. A až neskôr prišlo leto 2010 a geograf sa rozhodol splniť si detský sen. Nemohlo to dopadnúť ináč. Od Murmansku ho delilo 30 dní, 2700 kilometrov na bicykli, 7 návštev (bielo)ruských domácností a niekoľko zistení, s ktorými sa v záujme konfrontácie vnímanej reality s faktami s čitateľom podelí.

  • Režisér, kameraman a dobrodruh Pavol Barabáš priniesol v roku 2011 do slovenských kín 56 minútový snímok Trou de Fer (Železná diera). Tento dokument zachytáva pokorenie prírodného fenoménu, ktorý vznikol prepadnutím zeme v dôsledku vulkanickej činnosti a bol dotvorený silnými zrážkami.