Už presne neviem ako sa zrodila myšlienka precestovať v roku 2004 Škótsko. Vo svojich pútnickych chúťkach som totiž vždy inklinoval skôr ku krajinám na východ od Slovenska. Ale na začiatku je vždy túžba. Tá postupne rastie a ja zrazu stojím niekde pri ceste a mávam na vodičov. Vo chvíli, keď za chrbtom ucítim svetlo brzdových svetiel, je to signál začiatku ďalšieho príbehu.

V lete 2004 sa moja chuť niekam vyraziť prvýkrát obalila aj potrebou zárobku. Chcel som si na intráku zriadiť fotokomoru a aj do starých vibramov už tieklo zo všetkých strán. Moja pozornosť sa upriamila na Veľkú Britániu, ktorá toho roku veľkoryso otvorila svoj pracovný trh pristupujúcim krajinám. Anglicko som si spájal s Londýnom a ten s centrom európskeho biznisu, takže nič. Zostávalo Škótsko. Tam boli asociácie omnoho príjemnejšie. Viazali sa na detstvo, teda rozprávkový seriál o Lochnesskej príšere a príjemný dojem zanechalo i Statočné srdce.

Vyrazili sme dvaja. Tomáša som poznal iba zo školy a pred touto cestou sme nemali za sebou ani len spoločný víkend v Malých Karpatoch. Bral som to ako výzvu. Človek sa v živote musí naučiť zriekať a prispôsobovať. A máločo je na to tak dobrou školou ako cestovanie v dvojici. Tomáš mi našťastie nedával ťažké lekcie.

Prvá prišla pred Lamnšským prielivom. Ešte v Belgicku nás zobral fantastický slovinský kamioňák. Cez La Manche sa s ním v kamióne však mohol zviesť iba jeden z nás. Dohodli sme sa s Tomášom, že ja s trochu lepšou angličtinou si ľahšie nájdem spôsob ako sa dostať na druhú stranu. Z príjemnej kabíny vyskakujem do tmavej noci neďaleko prístaviska vo francúzskom Calle. Skupina asi dvadsiatich mĺkvych tieňov, ktorú som popri hľadaní nocľažiska míňal na druhej strane cesty, sa mi postarala o ľahký spánok. Asi utečenci. Skoro ráno som vyhľadal benzínovú pumpu, na kus kartóna fixou napísal „Dover“ a pri výjazde z pumpy som s ním začal mávať na vodičov. Nasledovali dlhé hodiny beznádeje. Celé to zakončila celkom úsmevná dohadovačka s jedným talianom, ktorý ma nakoniec vzal cez Eurotunel. Po pár talianskych frázach, ktoré sa na mňa kedysi nalepili na rajčinovej brigáde v južnom Taliansku mi ešte v tuneli zobral aj kávu. Vlastne ma chcel zobrať ešte ďalej, no ja som sa musel stretnúť s Tomášom. Podarilo sa až prekvapivo jednoducho. Tomáš mi ani len nestihol porozprávať čo všetko objavil pod bielymi doverskými útesmi a už sa presúvame po londýnskom obchvate.

Z jednoho menej príjemného miesta nás tesne pred dažďom zachraňuje krehké blonďavé žieňa. Len čo sme nastúpili, hneď nám do rúk strčila čokoládové tyčinky. Zašla si kvôli nám cez tridsať kilometrov. Krásne uvítanie v Británii. Z parádneho fleku sme sa už začali presúvať raketovým tempom smerom k Škótsku. Cestou sme sa dozvedeli o tom, že väčšie čerpacie stanice ponúkajú možnosť bezplatného osprchovania a tak náš prvý spoločný večer na ostrovoch zaliezame do spacákov príjemne čistučkí.

K Škótsku smerujeme západnou stranou. Diaľnica M6 sa vinie popri národnom parku Lake District, pri ktorom sa mi vybavuje scéna z Trainspotingu. Spomienka na ňu stupňuje už tak príjemné pocity. V ďalšom aute sme absolvovali šesto kilometrov a pánko nás vyložil v príjemnom pobrežnom mestečku Ayr. Rozhodli sme sa zopár dní pobudnúť. Stan sme si postavili priamo na pláži. Obával som sa, že je to tak trochu na hulváta, ale zbytočne. Miestni sa zžili nielen so stanom, ale i s nami. Veľmi sa mi páčilo pozorovať ich pri ranných plážových prechádzkach. V pároch, s vnúčatami, so psom alebo len tak. Za krátko som sa s niektorými začal zdraviť akoby sme boli odvekí susedia. Večer sme dokázali hodiny pozerať na primračený horizont pretkaný stĺpmi zapadajúceho slnka. Nikdy predtým ani potom som nezažil tak podmanivé závery dňa.

Po rannej hygiene na verejných toaletách sme vyrazili na pravidelnú návštevu „job centra“. Na piaty deň sa pre nás konečne našla práca. V turistickom kempe asi dvesto kilometrov severne od mestečka Ayr. Zbalili sme wigwam a nadšene vyrazili. Na recepcii kempu nám však oznámili, že pozíciu už obsadili, len zabudli stiahnúť ponuku. Mimoriadne milý majiteľ kempu nám ako ospravedlnenie poskytol zadarmo nocľah so sprchou a k večeri pridal tanier pečených zemiakov. K tomu sme si otvorili konzervu sardiniek a náš prvý a jediný škótsky „fish and chips“ bol na svete. Ešte večer padlo rozhodnutie, že štandardný postup sa neosvedčil a ďalej sa už na prácu budeme spytovať popri cestovaní. Na druhý deň nás vzala trojica mladých francúzov a že ak chceme zoberú nás až na Hebridy. Nasledovali tri krásne dni na ostrove Sky, ktorý s pevninou spája most. Na väčšine ostrova sú malebné úzke cesty, pri ktorých je zastavenie stopárom úplná samozrejmosť. Pri pomalej jazde si človek dokonale vychutná pohľady na útesy, občasné vodopády, rozkvitnuté vresoviská. Za ich vôňou však už treba z auta vystúpiť. Neustále prehánky sú trochu otravné, ale s tými treba v tejto časti Škótska jednoducho počítať.

Zo Sky sme sa na východné pokračovali hlavne vedľajšími cestami. Zástavku pri známom hrade vedľa Lochnesského jazera odporúčam poriadne zvážiť. Neodmysliteľnou kúpou pre malé deti sú tu totiž nafukovacie lochnessky. V autách zaberú toľko miesta, že sa doň stopár už jednoducho nezmestí..
Už blízko mesta Perth nás vzala sympatická pani, ktorej stačilo spomenúť, že by sme aj radi popracovali a zrazu stojíme pred malinovou farmou, kde nás vraj určite zoberú. A teda aj zobrali. Rozšírili sme rady asi tridsiatich Čechov a pár Poliakov. Ako doma. Zarábalo sa síce menej ako sme čakali, ale kamarátska atmosféra bola pridanou hodnotou. Za dva týždne bolo peňazí dokonca viac ako sme potrebovali a pred návratom domov ešte pár dní k dobru. Tie sme strávili v národnom parku Trosachs plnom nielen krásno-temných rašelinových jazier, ale i dotieravých mušiek midgies. Stopovať s moskytiérami na hlavách nám prišlo trochu zvláštne, ale Škóti sú na príšery asi fakt zvyknutí. Pri mračnách krvilačných mušiek sa moje hmlisté spomienky na Škótsku vysočinu zahmlievajú nadobro. Jediné čo zostalo jasné, je atmosféra pokoja, na ktorý vôbec netreba hlt kvalitnej whiskey.