Severná India mala byť vyvrcholením nášho cykloputovania Áziou. No to, že sme v Pakistane strávili namiesto pôvodne plánovaných dvoch týždňov dva mesiace, nám spravilo škrt cez (časový) rozpočet. Dátum na letenke z Kalkaty do barmského Rangúnu neúprosne skrátil náš indický časopriestor na jeden týždeň, trasa Amritsar - Kalkata.
Nepatrím ku sorte zberateľov krátkodobých intenzívnych zážitkov a nepotrebujem vidieť všetko. Je pravda, že keď je času viac, tak spravidla aj viac vidím. No to, že je času málo, neznamená, že menej preciťujem. Len toho menej vidím.
Na pakistanskej pošte sme sa rozlúčili s bicyklami a už len s ľahučkými batohmi vyrazili zažiť svoj indický príbeh.
Ceremóniu pri každodennom zatváraní pakistansko-indickej hranice som kedysi videl v televízii. Teraz sa nám núkala v priamom prenose. Hranica sa každý večer asi na hodinu zaplní skandujúcimi domorodcami z oboch strán hraničnej čiary. Celé to vzrušene komentuje chlap s mikrofónom. Ľudia tlieskajú, hulákajú, trúbia, bubnujú.. Nazval bych to asi cirkusom „de borderio la bordelio“. Je ťažké uveriť, že táto hlukparáda sa koná od r. 1959 každý jeden deň. Z porovnávania oboch klubov mi prišli Indovia akýsi horkokrvnejší. Ťažko povedať, či to bolo len ich početnejším zastúpením, mentalitou alebo radosťou z neporovnateľne lepšej ekonomiky ich krajiny. S kultúrnymi odlišnosťami týchto dvoch národov sme boli konfrontovaní neustále.
Začalo to hneď pri nasadnutí do auta, ktoré nás bralo z hranice do Amritsaru. V kabíne sedel oproti nám manželský pár. Ak by to boli pakistanci, žena by mala na hlave minimálne šatku a nedovolila by si bez súhlasu manžela povedať ani slovo. Tu to bolo skôr naopak. Plnoštíhla panička neustále čosi mlela, spytovala sa nás, čo jej prišlo na rozum a všetko dolpĺňala bohémskym rozhadzovaním rukami. Už po pár minútach som vo svojej mysli spozoroval pohoršenie. Trochu som sa pri tom zarazil a zároveň zamyslel nad tým, čo všetko v nás asi zanechali tri mesiace v moslimskom svete.
V Amritsare sme vystúpili priamo pred zlatým chrámom. Toto bola prvá z dvoch väčších zastávok, ktoré sme si počas nášho týždňa mohli dovoliť. Druhou malo byť Varanasi alebo Bodhgája. Po dlhšom zvažovaní sme sa rozhodli pre Varanási. Ešte pred cestou som v jednej knihe čítal, že je to miesto, kde možno veľmi silno precítiť blízkosť smrti. Povedal som si, že precítenie smrti by sa nám veľmi hodilo pred pobytom v barmskom kláštore. Trochu sa povzdudiť k väčšiemu úsiliu v meditácii...
Amritsar je najsvätejším mestom Sikhov a turbanmi sa to tam len tak hemží. V zlatom chráme obzvlášť, pochopiteľne. Pôsobia veľmi dôstojne, no nie na úkor srdečnosti. Za všetko hovorí ich pohostinnosť. Chrám poskytuje prístrešie s plnou penziou komukoľvek, kto o to žiada. Nemalo by to však byť viac ako tri dni, i keď kontrolovať vás nikto nebude. Len málokto si nechá ujsť príležitosť odvďačiť sa aspoň hromadným umývaním riadu alebo pomocou pri príprave jedla. Čokoľvek z týchto komunitných udalostí patrí k mojim najkrajším indickým zážitkom. Pri mimoriadne chutnom jedle sa sedí na zemi. Jeden vedľa druhého, bez rozdielu. Všetko, čo sa v chráme odohráva sprevádzajú príjemné duchovné spevy. V takomto prostredí sa za tri dni skľudní asi každý.
Sikhizmus je zakorenený v hinduizme i islame. Z toho, čo som videl, na mňa Sikhovia pôsobili akoby si z oboch náboženstiev zobrali to najlepšie. No rituály, ktorých zdá sa nie je málo, majú vlastné. Veľkou udalosťou každého dňa bolo tzv. vynášanie svätej knihy. Krátko na to v chráme zavládlo ticho.
Prostredie chrámu je v obrovskom kontraste s humbukom, ktorý sa odohráva na ulici. Po dvoch mesiacoch strávených v krásne prispatom severnom Pakistane, sme to znášali ešte náročnejšie ako zvyšok západniarov, čo s nami zdieľali priestory chrámu.
Cestovanie vlakom je v Indii zážitok sám o sebe. No ak človek nemá záujem iba o drahú klimatizovanú triedu, lístky nižších kategórií treba nakupovať s niekoľkodňovým predstihom. My sme mali to šťastie, že na vlak, ktorý odchádzal o tri dni do Váranásí sme sa ešte dostali. Lehátko som síce zdieľal s ozbrojeným strážcom vlaku, ale aspoň sme nemuseli striehnúť na batožinu. A boli sme blízko k toaletám. V plnom vlaku je to na nezaplatenie. Zvlášť, ak si vaše ústrojenstvo práve privyká na indické baktérie. Trvá to pár dní a čaká to takmer každého. Po tom, čo som zažil v pakistanskom Baludžistáne, mi to už prišlo len ako častejšie sťahovanie nohavíc. Vlastne ma to prešlo už vo vlaku.
Vystúpenie vo Varanasi sa nijako nelíšilo od Amristsaru. No len, čo sme vstúpili do starého mesta, všetko dostalo celkom iný nádych. Docestovali sme večer a úzkymi uličkami jednoho z najstarších miest na svete, sme sa predierali už za tmy. Uličky boli nasvietené skôr sviečkami ako elektrickým osvetlením, čo ešte viac magnetizovalo každé zákutie. Kde-tu vo výklenku socha nejakého božstva alebo ukrčený sádhu. Prvé stretnutie s polonahým mužom potretým popolom a rozjímajúcim pri sviečke niekde v rohu ma celkom zaskočilo. Viac nás však prekvapil chlapík, ktorý sa nám na päty nalepil už na stanici. Zdalo sa nám, že sme sa ho striasli, no tušil kam mierime. Do známeho batôžkárskeho hostelu vošiel s nami a recepčného presviedčal, že nás sem zaviedol on. Ja zas o opaku. Provízia ho zrejme neminula. Žiaľ, nebolo to naše posledné stretnutie s otravármi. Nepodarilo sa mi prísť na recept ako sa týchto pijavíc striasť. Najskôr som sa s nimi snažil súcitieť, raz som i vybuchol hnevom, neskôr som ich ignoroval, no striasť sa mi ich nepodarilo. Iba raz zabrali výhražky zavolaním.
Mnoho chudobných ľudí sa jednoducho nedokáže vzdať poskytovania služieb, ktoré nepotrebujete. Cieľom nechceného sprevádzania k obchodom, hotelom alebo všadeprítomným reštauráciam, je vo vás vzbudiť pocit, že si už zaslúžia odmenu. Keď im dáte päť rupií za to, že s vami prišli k pošte, ktorú ste si našli sami, vypytajú si desať. Práve vtedy som nekontrolovane vymenil súcit za hnev. No treba s tým jednoducho počítať a nenechať si narušiť rozpoloženie. Určite nie vo Varanasi. Obzvlášť nie ráno, kedy je Ganga zahalená v hmle a množstvo ľudí tu vykonáva svoje očistné rituály, medituje...
Stojí za to zaplatiť si loďku a sledovať to priamo z rieky. A že vás pltník nejako na cene aj tak dotiahne, berte ako miestny folklór.
Vrcholom našej návštevy Varanasi však boli spaľovacie gháty. Pri hlavnom – Manikarnika gháte sme strávili asi dve hodiny. Postávali sme tam popri viacerých ľuďoch, ktorí sa tu naposledy lúčili s príbuznými v plameňoch. Žiadne slzy alebo nespracované emočné výlevy. Skôr pokoj a tiché rozjímanie. Tak sa so svojími najbližšími lúčia Indovia.
Niekomu to môže prísť ako hyenizmus, ale ja návštevu tohto miesta vrelo odporúčam. Už neraz, keď bolo ozaj ťažko, som si v mysli vyvolal obraz horiaceho tela na brehoch Gangy. Má to liečivý efekt. Zaberá hlavne pri silnej chtivosti a všemožných túžbach. Ale podávať po dúškoch! Ako celú Indiu...